Ako sa tak prehrabávala v emailoch, aby ich označila za prečítané, klikla aj na správy od bývalých. Znova ich otvorila a čítala, akoby ich v živote nečítala, hoci ich už poznala naspamäť. Dobre vedela, ako na ňu išli bývalí, aby im splnila prianie či požiadavku. Bolo zvláštne čítať ich s takým odstupom času. Pri čítaní niektorých sa čudovala sebe samej, že sa na to celé dala. Keby len pri čítaní, prežila si s nimi doslova peklo. Utláčali ju, ponižovali a..snažili podmaniť. Teraz, pri opätovnom čítaní ľutuje ten čas, ktorý s nimi strávila a tiež ich budúce ženy. V láske vždy mala šťastie na egoistov. Darmo, nemá talent na tých "správnych".
Okrem emailov od bývalých ju zaujal ešte jeden. Bol o láske dvoch mladých ľudí, z ktorých ona trpela rakovinou a vo veku 21 rokov zomrela. Päť dní po svadbe. Snažila sa vcítiť do pocitov tej nevesty a prežívala s ňou obrovskú radosť a súčasne sklamanie. Nedokázala si vysvetliť, prečo je osud taký krutý. Prečo ľuďom berie to, o čo roky bojovali a snívali celé noci. Nebolo to fér. Na mieste toho ženícha by to asi neprežila, keby jej zomrela životná láska. Aj keď..aj ona si prežila takúto "malú smrť". Vo vzťahu, samozrejme. Oba jej pokusy boli snahou nájsť toho pravého a dať mu všetko, čo má. Škoda že neúspešne.
No v tento večer si nanovo uvedomila, že aj napriek problémom a starostiam má význam žiť ďalej a tešiť sa z maličkostí. Spomenula si na toľkých ludí, ktorí odišli z tohto sveta príliš mladí na to, aby sa ich osudom stala smrť. Chceli žiť a predsa.. Spomenula si na slová jej najlepšieho kamaráta, že my, ich pozostalí, sme povinní ten život žiť za nich aj keď je to ťažké a bolestivé. Oprela si čelo o stôl, utrela oči a zhlboka sa nadýchla. Musím to vydržať, aj keby to trvalo neviem ako dlho. Dokážem to! V tom okamihu sa z nej stala žena, odhodlaná žiť svoj život najlepšie ako vie. Vrátila sa k rozrobenej práci a v priebehu hodiny ju dokončila.