V tej nádeji, že tam azda bude nejaký normálny lekár, milý, slušný, ktorý mi napíše niečo dobrého na recept a ja zaľahnem s antibiotikami, paralenom a teplým čajíkom do postele lebo moja lekárka mala dovolenku. Veď nakoniec ja som ten chorý pacient, potrebujúci jeho pomoc a starostlivosť. Aspoň som si to dovtedy myslela... Chvála Pánu Bohu, že na LSPP všeobecný lekár dobehol, keď ho sestra zavolala. Ešte som poriadne ani dvere na ambulancii nezavrela a už spustil ako hrom „Čo Vám je?!" „Mám teploty a tu ma bolí" a ukázala som. Hlavná vec, že ešte ma poriadne ani nevyšetril a už plať 2 eurá. Ale za čo?? Narýchlo vyšetril, aby sa nepovedalo a hneď ma odoslal o dvere vedľa, že toto patrí na chirurgickú pohotovosť. No nazdar, zase čakať. A keby len to...
A tak trp, slovenský pacient, trp veď tí naši lekári majú času dosť. O dobrú pol hodinu ma vzali na chirurgii, kde sa zopakoval takmer rovnaký scenár. Ešte som ani dvere nezavrela a „Čo Vás bolí?!" Tak som zopakovala ako opakovací papagáj a nadávala, že som si mohla so sebou vziať diktafón a nie to vysvetľovať ako u blbých zakaždým. Chybu spravil prvý lekár, ktorý mi na výmenný lístok nenapísal všetko čo mal a...vysvetľuj. Tak som poslušne vymenovala všetko čo ma bolí a namiesto chlácholivej odpovede na mňa lekár zagánil „Teba (!) všetko bolí!!" Ešte že mi sestra odmerala teplotu a vzala krv na krvný obraz. Že výsledky budú o cca pol hodiny. Tak som vonku čakala a čakala a ponadávala si, že na kieho čerta som tu ja vlastne chodila. No ale ako to už býva, väčšinou nie je cesta späť. O pol hodinu som sa v takmer 38-ke teplote vrátila na pohotovosť, že či už sú výsledky, kde mi sestra medzi dverami a prievanom povedala, že oni tie výsledky nemajú v počítači, nech si idem po ne. A tak...som sa vybrala pešo dve poschodia hore a tam som zazvonila. Nič. Zvoním druhýkrát. Zase nič a po chvíli to naše slovenské „Čo je??" „dobrý večer, prišla som si po výsledky z pohotovosti, držiac v rukách preukaz poistenca". „A oni si to nevedia pozrieť v počítači? Všetko aby im do ruky padlo". Nakoniec som obdržala veľký výsledkový list, z ktorého už z prvého čítania muselo byť aj slepému jasné, že som si to nevymyslela. Vrátim sa na pohovosť, kde ma neviem akým zázrakom hneď vzali a ródeo pokračovalo ďalej. Lekár, teraz už milším tónom pokračoval „Hm, no..máte zvýšené pečeňové testy. Necítili ste sa v poslednej dobe slabá a nevládna?" Otázka za milión eur.. „Nie, to som si len tak vymyslela z dlhej chvíle všetky ťažkosti..." pomyslela som si. Tak som pokorne prikývla že áno, dávajúc pritom najavo svoje znechutenie z tohto systému, čo lekár spozoroval a pokračoval „Pošlem Vás na ultrazvuk pečene a obličiek, vrátite sa s výsledkom".
Zase sa trepať na druhé oddelenie a zase čakať. Ešteže bolo už pomaly pol deviatej !! a ja v teplotách som pendlovala od dverí k ďalším dverám. Stlačím zvonček a ozve sa „Prosím!" ja že „dobrý večer, poslali ma z pohotovosti na ultrazvuk". „teraz na ultrazvuk? Koľko papierov máte?" „Jeden". „Jeden? To nejako málo. No poďte". Na týchto nemôžem povedať nič, pretože ma relatívne hneď vzali. Aspoň pri jednom lekárovi som mohla byť pacientom v pravom slova zmysle. Nič nekomentoval, nemal blbé poznámky a vyšetril ma hneď. Celá spokojná a unavená som sa vrátila znova na chirurgickú pohotovosť, kde som si ako inak počkala kým vezmú tých ľudí predo mnou. Prídem dnu, sadnem si a čakám...na svoj ortieľ. V tom lekár zahlás „Ja viem, že ste sa už dosť nabehali ale pôjdete ešte raz na ultrazvuk žlčníka, pankreasu a keď Vám nič nezistia, pošlem Vás na interné". No nazdar, zase behať. Zas a znova sa zopakoval ten istý scenár s milým ujom doktorom , ktorý sa na nič nepýtal a robil čo treba. Skončila som o deviatej. Po troch hodinách v teplotách, bez vody som bola zrelá akurát tak do truhly. A čo som si nakoniec vytrpela, bol posledný klinec do rakvy. Ako už ujo lekár sľúbil, poslal ma na interné s kopu výsledkami v ruke.
Prídem na interné oddelenie kde čakám a čakám a.... Pol hodinu si ma tam nikto nevšímal a keď sa ma konečne niekto spýtal, že kde čakám ja že „Poslali ma z pohotovosti, už mám dnu papiere" mladý pán odvetil „Tu nikto nečaká, ja tu žiadne papiere nevidím." Hm, tak aký malo toto všetko význam, čo som si doteraz absolvovala? Čakám týždeň, čakám rok a nič sa nedeje. Po polhodine, keď som tam už pomaly kolabovala, som sa už nedala odbiť. Postavila som sa do dverí a spýtala sa „Prepáčte, ja viem že máte veľa roboty, no ja tu čakám polhodinu v teplotách". Lekárka odvetila „Vidíte, že mám prácu. Aby ste vedeli, je mojou povinnosťou dokončiť záchranku, ktorá sem prišla pred Vami. Sadnite si, nemusíte stáť keď máte teplotu". Konečne, podotýkam konečne si ma niekto všimol a dostala som pohár vody. Lekárka mi odobrala anamnézu a zahlásila „Pošlem Vás na gynekológiu, to je o poschodie nižšie, aby sme si boli istí že nie ste tehotná a potom zvážime ďalší postup". Tá predstava, že ma bude v takomto stave niekto pozerať zdola, sa mi zdala viac než romantická.
Romantické to nebolo, len rýchle. Keď som zazvonila, takmer ihneď prišla lekárka so sestrou, ktoré ako bolo vidieť, sa s pacientom nepinkali. Veď načo aj. Vyskočila som na kozu a do piatich minút bolo po vyšetrení, s ultrazvukom do desiatich. Napísala mi, že z gynekologického hľadiska som v poriadku a vylúčila graviditu tak, ako to žiadala lekárka z interného. Unavená, hundrajúca som sa vzala znova na interné a sľubovala si, že sa takýmto ceremóniám v budúcnosti vyhnem veľkým oblúkom, keď to bude len kúsok možné. Lekárka ma vzala a zahlásila „Máte teplotu a zlé výsledky krvi, tak si Vás tu necháme". A to som sa pekne píšem dozvedela o pol dvanástej v noci po všetkých týchto obradoch a rituáloch v nemocnici. Od pol šiestej do pol dvanástej v nemocnici s takýmto záverom.. No netrafí Vás z toho?!
