Otvorím chladničku, skúmavo pozriem obsah a zostavím možné alternatívy. Hm, dnes by to chcelo niečo ľahké, veď zachvílu budem mať obed, tak nech zbytočne nezaťažujem metabolizmus blbosťami. Ok, pre dnešok vyhráva actívia. Síce neviem či mi pomôže k tráveniu, ale mám na ňu chuť. Medzitým si premyslím, akým smerom sa bude môj dník uberať. Čo to mám vlastne dnes.. Aha, jaj.. No napísať Lenke správu a áno, potom tú žiadosť. Hm, to je všetko? Asi áno. Jaj a prestať sa rozčuľovať nad bývalým, aj tak za to nestojí. Myslím, že môže byť. Potom si sadnem pred televízor a začnem prepínať kanály, aby som zistila čo dobrého dávajú. Prišla som na to, že v podstate nič, tak vstanem a uvarím si vodu na zelený čaj a kávu. Štvrť na dvanásť. Asi by bolo fajn začať variť obed. Klasika, cestoviny so syrovou omáčkou a kečupom to istia. Dám variť vodu so soľou a opäť sa vrátim k telke. Pozitívne naladená pozerám telenovelu, ktorá ma síce nezaujíma, ale za ňou budú dávať môj obľúbený magazín. Chtiac-nechtiac sa nechávam ovplyvňovať osudmi hlavnej hrdinky a postupne zabúdam na vlastné problémy a trápenia. Yes, voda na cestoviny konečne zovrela, hádam sa stihnú cestoviny uvariť, kým začne dnešný diel. Medzitým si vychutnávam svoju rannú šálku životodarného nápoja.
Áno, áno, áno. Konečne začína diel, ktorý som chcela vidieť. Zaujato sa rozvalím na gauč a ignorujem cestoviny, ktoré medzitým začínajú vrieť. S neochotou ich stišujem a ponáhľam sa späť pred obrazovku. Žiaľ, môj plán nevyšiel. Magazín skončil skôr ako som sa stihla naobedovať. Nevadí, stávajú sa aj horšie veci. Scedím cestoviny a idem jesť jedlo, na ktoré sa napriek jeho obyčajnosti neskutočne teším. Po obede poumývam riady a dostávam chuť na niečo dobré, ale fakt dobré. Niečo, čo by stálo za to, čo by ma odmenilo a si spríjemnilo mi tento dník. Dostávam geniálny nápad. Teda, neviem či až taký geniálny, ale mne spraví radosť. Vraciam sa do školských čias, keď mi deň spríjemňovala šálka granka.
Otváram chladničku a vyberám z nej polotučné mlieko. Zo skrine potom vyberiem to povestné granko, v ktorom je na moje už neviem koľké prekvapenie lyžička. Ó, aké pokrokové. Umývam si šálku, v ktorej som mala kávu a už sa neviem dočkať toho pocitu, keď si priložím pery k tomu vytúženému teplému nápoju. Nalievam mlieko do šálky a pridávam granko. Jedna lyžička? Hm, skúsim to celé rozmiešať. S kávovou lyžičkou ochutnávam výsledok mojej snahy. Asi by to chcelo ešte jednu lyžičku. Postupne primiešavam ďalšiu lyžičku a pozorujem tvoriace sa bublinky na vrchu vytúženého nápoja. Páči sa mi zmena farby mlieka, tvoriace sa bublinky a nezameniteľná vôňa. Už to viac nevydržím a vkladám šálku do mikrovlnky, aby sa mi zohriala. Medzitým umyjem z kuchynskej linky grankové šmuhy, ktoré som nechtiac spravila. Len to utriem s hubkou a o sekundu sa stávajú minulosťou. Konečne zazvonila mikrovlnka, že nápoj je hotový. Teším sa ako malé dieťa. S napätím a očakávaním otváram dvierka a chytám do rúk očakávaný nápoj. Postupne si ho prikladám k perám, pritom privieram oči, aby som si dokonale vychutnala tento neopakovateľný okamih.